Prečo ľudia chodia neskoro?

Autor: Mária Kubišová | 26.11.2012 o 7:35 | (upravené 26.11.2012 o 7:40) Karma článku: 7,49 | Prečítané:  1547x

Kladiem si opakovane túto otázku, napriek tomu, že na ňu poznám odpoveď. Je mi jasné, že sa takto správa len človek, ktorý nemá dostatok sebaúcty, človek, čo nie je pre seba dosť dôležitý a nedáva vážnosť svojmu slovu, opakovane sa tým znižuje vo svojich očiach a i takto sám sebe dokazuje, že nestojí za veľa.

Ak patríte tiež medzi  „neskorochodičov“, alebo „rušičovtermínov“ zrejme mi budete oponovať, že nič také si o sebe nemyslíte, že skrátka len nestíhate, máte toho veľa, alebo ste už tak zvyknutí, zdedili ste to po mame, či otcovi, vy jednoducho neviete prísť včas atď.,atď.,atď. Aj takýmto vyjadreniam rozumiem, lebo si myslím, že veľmi často je to proces nevedomý, nie preto, že by človek nevedel, že mešká, ale čo je horšie,  neuvedomuje si devastačné dôsledky takéhoto správania sa na svoju osobnosť. Každé, aj takéto zdanlivo nedôležité zlyhanie sa totiž zapisuje na akúsi pomyslenú tabuľu, našej vlastnej hodnoty, kde výsledkom bilancie je buď úcta, alebo neúcta voči sebe.To, že sa následne cíti na nič aj ten druhý, ktorý čaká, je už len logickým dôsledkom, lebo človek, ktorý nemá v úcte seba, si len ťažko dokáže uctiť iného. Frustrácia čakajúceho spočíva v uvedomení, že on „neskorochodičovi“ nestojí za námahu, aby dodržal dohodu, že on sám je na to málo. Ako inak sa to dá poňať?

 

Keď som ja v takej situácii, keď čakám  a podobným spôsobom ako píšem tu si celú vec racionalizujem, trocha sa mi uľaví, ale nie dosť na to, aby som nebola nasratá. Hovorím si, že: „Čo robíš?, Veď takýto človek je vlastne na poľutovanie, že toto spôsobuje sám sebe“. Hovorím si, že možno to chce čas, aby  pochopil, porozumel, a potom zas sama seba ukecávam, že: „Veď ty máš väčšiu kapacitu, si zrelšia, rozumieš tomu čo sa deje, tak zostaň v kľude,“ ale ako všetci vieme, emócie niekedy na rozum kašlú. U mňa sa to stáva práve v týchto situáciách.

 

S ľuďmi, s ktorými mám možnosť následne hovoriť hovorím, poviem im ako sa cítim, čo to so mnou robí, snažím sa im objasniť, ako to vstupuje do nášho vzťahu. Niekedy to zafunguje a človek pochopí a ja následne zbadám zmenu, alebo aspoň snahu. Nebýva to však vždy, len takto jednoduché, častejšie ľudia nerozumejú čo od nich vlastne chcem, prečo mi nestačí, že mi oznámia ich strašne závažný dôvod  meškania, alebo zrušenia termínu na poslednú chvíľu. Nechápu, prečo to celé spochybňujem, cítia sa kritizovaní a začnú sa brániť. Podľa mňa aj preto, lebo napriek všetkému si niekde  v hĺbke uvedomujú, že sa na to vykašlali, že sa vlastne len vyhovárajú, že vedia, že s trochou námahy,  to mohli spraviť aj inak, ale v snahe zachovať si vlastnú integritu takéto úvahy o sebe radšej zatláčajú a už vôbec ich nechcú zverejniť. Tým, že ja tému otváram ich ohrozujem, lebo v hre je ich vlastný sebaobraz, ktorý si často so značnou námahou budujú sami pred sebou a následne sa ho snažia prezentovať aj navonok. Toto ale ja v úmysle nemám, nechcem nikoho spochybňovať alebo konfrontovať len tak, lebo ma to baví, ja len zohľadňujem seba. Tiež mi nie je príjemné, čeliť hroziacemu konfliktu, alebo v horšom prípade strate človeka, lebo sa nahnevá, urazí, alebo sa vystraší a utiahne do seba. Nič nepovedať, a len „odtolerovať“ meškanie by zas bolo ponižujúce pre mňa. Z toho následne vyplýva môj hnev, ktorý je spúšťaný strachom z hroziaceho neporozumenia.

 

Je to kruh, z ktorého je možné buď vystúpiť a povedať si, že s takýmto človekom ja nechcem mať nič spoločné, nedá sa na neho spoľahnúť, je s ním spojený stále hroziaci konflikt, alebo zostať, lebo je ten človek pre mňa dôležitý a pokúsiť sa to riešiť. Neporozumenie často nastáva už v úvode, lebo len málokto prečíta, dekóduje  práve toto. A síce, že otvorené vyjadrenie hnevu, nespokojnosti je vlastne boj za človeka samotného, a nie je bojom namiereným proti nemu. Zariskovať a ukázať negatívnu emóciu, vojsť do strachu, že to ten druhý  možno i nepochopí a vzdiali sa je investovaním do vzťahu, i keď uznávam, že v prvom rade ide o ochranu svojej vlastnej sebahodnoty. Sú to však spojené nádoby, ktoré nejde to od seba oddeliť.

 

V poslednej dobe si uvedomujem, že sa s týmto javom stretávam na môj vkus až príliš často. Tým, že pracujem s ľuďmi a dohadujem si s nimi stretnutia nedokážem tieto situácie úplne eliminovať. V okruhu mojich blízkych ľudí to viac-menej funguje, ale s cudzími, s ktorými sa mám stretnúť prvý, alebo druhý raz sa tomu dá len ťažko vyhnúť. A tak dookola zažívam akési sklamania a kladiem si stále tú istú otázku: „Prečo si ľudia seba nevážia? Lebo ak by tomu tak bolo, vážili by si aj iných aj mňa. Potom by sa nemohlo stať, že by prišli na dohodnuté stretnutie neskoro, alebo, že by neprišli vôbec. Viem, že dôvodom sklamania sú vždy len očakávania. Ja teda  očakávam, že mi ľudia budú preukazovať úctu a  neviem si prestaviť, že by som mala čakať niečo iné .

 

Naučila som sa, že v živote nestačí len vyjadriť nespokojnosť, že človek má vždy možnosť  veci okolo seba ovplyvňovať, aj keď si v prvej chvíli môže pripadať  bezmocný. Ako je možné vplývať na ľudí napríklad v tejto veci? Jedna z ciest je to, čo ma učila moja babka a zrejme to vyčítala z biblie, lebo moja babka ju čítala takmer denne:) Vravievala: „Čo nechceš aby robili iní tebe, to nerob ani ty iným“. Podľa mňa je to múdra myšlienka, dobrá cesta a ja sa snažím ňou ísť, ale niekedy sa mi vidí, že je to akosi málo, že by som chcela urobiť ešte niečo viac.  Možno je toto len môj výkrik do tmy, ale i ten môže niekto započuť.           

 

                                                                                 

 

 

 

                                                                 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?