Môže zvíťaziť zlo nad dobrom?

Autor: Mária Kubišová | 3.5.2013 o 15:58 | (upravené 3.5.2013 o 17:39) Karma článku: 8,15 | Prečítané:  955x

Minulý týždeň sa mi stalo niekoľko vecí, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia, mne sa však akosi pospájali a vytvorili zaujímavý celok.

1. Našla som na internete video s názvom: O tom, ako sa z obyčajných ľudí stanú monštrá, alebo hrdinovia.

2. Bola som v jednej bratislavskej reštaurácii, kde od nás chceli dve eura za obyčajnú vodu naliatu v plastovom džbáne.

3. Na konferencii som sa  zoznámila so starým pánom, predstaviteľom cirkevnej organizácie.

4. Rozprávala som sa s mladým mužom, ktorý mal obrovský hnev na systém, v ktorom žijeme.

V spomínanom videu hovoril Filip Zimbardo o rôznych psychologických experimentoch, ktoré dokazujú, že hranica medzi dobrom a zlom v človeku je posúvateľná a že práve systém vytvára situácie, ktoré kazia jednotlivcov. Z videa pre mňa ale tiež vyplynulo jasné posolstvo, že najväčšia sila je aj tak v jednotlivcovi a žiadny systém ju nemôže premôcť, aj keď sa to tak môže v určitých obdobiach, etapách javiť. Po zhliadnutí videa som sa akosi upokojila, posilnilo ma v  presvedčení, že v živote má obrovský zmysel pracovať na zvyšovaní zodpovednosti voči sebe, na budovaní vlastnej sebaúcty, sebadôvery, osobnej moci a osobnej slobody. Pomyslela som si, že ja patrím medzi tých, ktorí sú potenciálnymi hrdinami, o ktorých hovorí Zimbardo, že nepatrím do stáda, ktoré je možné ovládať...

Keď nám v reštaurácii priniesli účet za obyčajnú vodu, automaticky som sa vymedzila voči tomuto zlodejstvu. Pokojne som čašníkovi povedala, že sa mi nepáči, že si účtujú za vodu z vodovodu také prachy, poprosila ho, aby to tlmočil majiteľovi a rozhodla som sa, že do tejto reštaurácie už viac neprídem. Zabojovala som za seba a zabojovala som proti systému, ktorý dovolí, aby jedna skupina ľudí okrádala inú. Možno si poviete, veď to je smiešne, taká maličkosť, ktorá je menšia ako kvapka v mori! Ja som však presvedčená, že nerozhoduje veľkosť činu, ale postoj človeka, to, ako sa k veciam vzťahuje, pretože podľa toho sa aj rozhoduje. Je jedno, či sa vám podarí zachrániť ľudský život alebo len o milimeter posilniť vlastnú sebaúctu. Z môjho pohľadu je „dopad na ľudstvo“ rovnaký.

Na konferencii si ku mne prisadol milý starý pán, veľmi angažovaný v téme porozvodovej starostlivosti o deti. Zanietene o problematike hovoril a po chvíli mi strčil do ruky vizitku, z ktorej som zistila, že jeho činnosť súvisí s cirkvou. Keďže ja považujem cirkev za nedôveryhodnú organizáciu a nechcem s ňou mať vôbec nič spoločné, mala som chuť mu to povedať. Moja pravda sa zo mňa tlačila von a začala som sa v tom napätí cítiť veľmi nekomfortne. Predsudok vo mne bol však silnejší a zatvoril mi ústa. Nemôžem predsa takto „odfajčiť“ milého starého pánka, znela mi niekde v hlave moja výchova. Tak som mlčala a  zachovala som dekórum. Cez obedňajšiu prestávku som sa stretla so synom a povedala mu o svojom zlyhaní. On sa len s pochopením zasmial. Strašne dobre mi to padlo, svojou reakciou hovoril: „Nič sa nedeje, aj poklesky sú ľudské.“ A tak som to potom i ja sama v sebe uzavrela konštatovaním, že veci sa majú tak, že niekedy nájdem v sebe gule a som potenciálnym hrdinom a inokedy sa zas pokakám a som „len“ členom ovplyvniteľného stáda. Je neskutočne fajn vedieť žiť s tým, že je v nás  aj dobrák, aj násilník, aj hrdina a aj zbabelec.

Mala som debatu s mladým mužom o jeho živote. Po chvíli z neho vyplával obrovský hnev na spoločnosť, na ženy, na systém, akoby všetko bolo len zlé. Bol v tom veľmi silno ponorený a tvrdil, že systém treba neustále študovať, získavať o ňom informácie a byť pripravený na rôzne nástrahy, ktoré na nás sústavne chystá. Jeho hnev bol namierený aj na „obyčajných“ ľudí, ktorí podľa neho márnia čas povrchnými zábavkami konzumnej spoločnosti, namiesto toho, aby sa zapojili do tohto boja. Čiastočne mi to bolo sympatické, že nie je pasívnou ovcou, ale napadlo mi aj to, že nejako takto vznikajú radikálne postoje, ktoré môžu byť nebezpečné – o tom nás história poučila viackrát.

Po jeho odchode som uvažovala nad tým, čo nás dvoch spája a čo rozdeľuje. Uvedomila som si, že sa líšime v pohľade na svet. Ten môj je viac pozitívny, verím v človeka, v jeho potenciál a tiež v to, že na to, aby konal dobro, nespotrebováva žiadnu energiu, pričom konanie zla je činnosť veľmi vyčerpávajúca. „Zlostníka“ žerie čoraz väčší pocit viny, lebo pred svojím svedomím nikto z nás neutečie, tam sme si všetci rovní. Preto podľa mňa nikdy nemá šancu zlo zvíťaziť nad dobrom a nie je to len povinný záver rozprávok a amerických filmov. :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?