Určite to zabehneš!

Autor: Mária Kubišová | 19.6.2013 o 12:52 | (upravené 19.6.2013 o 12:58) Karma článku: 6,25 | Prečítané:  697x

Celý svoj doterajší život som beh chápala ako niečo, čo je ťažké a čo nie je pre mňa. Ani neviem prečo. V mysli sa mi vynárajú spomienky zo základnej a strednej školy, kde nás nútili behať, bola to tuším dvanásťminútovka, ktorú som nikdy nevyhrala, asi preto mám behanie spojené so zážitkom neúspechu. Možno sa to celé začalo práve v škole, lebo keď sa dívate na malé deti, vidíte, že behajú veľa a rady, z čoho usudzujem, že pre človeka je prirodzené mať radosť z pohybu a prežívať ho ako niečo príjemné. Veci sa začnú meniť, keď do toho vstúpi niečo z vonku, najčastejšie hodnotenie, autorita (rodič, učiteľ, niekto vami uznávaný), ktorá sa začne hodnotiaco vyjadrovať k tomu, čo robíte. To samozrejme neplatí len pre beh. Prirodzenosť ide teda ta tam, dieťa začne skúmať, či behá dosť „rýchlo“ a už je to v úplne inej rovine. Predpokladám, že aj u mňa sa takto nejako „klasicky“ vyvinul vzťah k behaniu.

V posledných rokoch som bola v kontakte s behajúcimi ľuďmi a keď som ich počula rozprávať o tréningoch a o rannom vstávaní kvôli behu, hovorila som si: „Pre boha, prečo toto niekto robí dobrovoľne?“ Začala som však evidovať akýsi vnútorný nepokoj v súvislosti s touto témou. Naskakovala mi moja „blbá veta“, že toto by som ja nikdy nedokázala. Zo skúsenosti už viem, že keď sa takéto niečo vo mne deje, je hodno sa tomu venovať, že je to ponuka nového významného zážitku. Nie je to vzrušujúce skúsiť či dokážete niečo, o čom si myslíte, že nedokážete? Najskôr som to mala celé v polohe, že idem robiť čo je ťažké! Baví ma takto vyzývať na súboj moje strachy, páči sa mi pichať do toho osieho hniezda vo mne. Táto naháňačka trvala celý rok. Ranné vstávanie o šiestej v zime, v lete a beh v lese. Nikdy som však nebehala viac ako 5 km. Keď som vydržala celý rok, mrazy aj teplá, potreba behať sa vytratila. Tak som to nechala tak, že veď ok, niečo som skúsila a zrejme to nebolo to pravé orechové, čo som chcela, keď to zmizlo a zhruba pol roka som nebehala.

Toho roku v marci sa u mňa na FB objavila ponuka s názvom: „Rakúsky beh žien“ a ja som to nejako automaticky „lajkla“. Kamarátka, ktorá to tam zavesila, si to všimla a prišla s tým, aby sme tam išli spolu a ja som vôbec nezaváhala. Jasné, poďme! A bola som späť. Prihlásila som sa na 10-kilometrovú trasu a začala trénovať. Najskôr som bola nadšená, potom však prišli prekážky, zranenie na lyžiach a tesne pred behom viróza. Niekde v hlave som mala zakonzervované, že 10 kilometrov proste nedám, neodbehnem, lebo to nemám natrénované, nestihla som, ochorela som. Boli dôvody! Nepriestrelné! Výsledok bol ako inak taký, že som nezabehla desať, ale len sedem, lebo na sedem som sa nastavila. Myslím si, že to, čo rozhodne, je vždy nastavenie, či si verím, alebo nie. Ak si verím na sedem, nemôžem odbehnúť desať – logika!

Toto je tá téma. Ako sa stane, že si človek, čo má povedzme na dvadsať, verí len na sedem? Niekde je zádrh. Riadna motanica siahajúca kdesi do ďalekej, ďalekej minulosti. Možno si poviete, hm, to je smutné. Ja tentoraz smútok necítim. Asi preto, že napriek tomu, ako sa veci môžu zdať, nie je v tom bezmocnosť. Zrejme to súvisí aj s mojím zážitkom z minulého týždňa. Kamarát ma totiž „vyzval“ na beh. Povedal mi pred skupinou ľudí, veľmi jasne a presvedčivo: „Poď zajtra so mnou a desinu určite zabehneš, o tom niet pochýb.“ V prvom momente som sa brutálne zľakla, bože, preceňuje ma, čo ak sa zistí, že ma fakt preceňuje, to bude strašná hanba! Takého myšlienky zaútočili na pokoj v mojej hlave. Na pár sekúnd mi tam urobili totálny bodrel. Zrazu niekto, ani neviem, kto to bol, lebo v mojej paralýze som mala úplne znefunkčnené rozpoznávacie schopnosti, povedal: „Maja, nebuď vystrašená.“ a vtedy zo mňa vypadlo: „Áno, idem!“

 

Asi už predpokladáte, ako sa bude behový príbeh vyvíjať ďalej. J Áno, zabehla som bez problémov, nie desať, ale dvanásť a nikto sa ani nečudoval, len ja. Stále mi zostáva v hlave otázka, ako je toto možné? Vedela by som to veľmi dobre vysvetliť použitím poznatkov z psychológie. Podrobne by som dokázala popísať, čo asi sa v živote človeka môže stať, že sa takto podceňuje. Niekedy si však myslím, že celá teória je na dve veci, keď človek nezažije niečo, čo ho presvedčí, keď nestretne niekoho, kto mu povie: „Poď behať, určite to zabehneš!“ A toto by som chcela robiť aj ja, takto vyzývať ľudí na beh. Aj mi troch zvlhli oči, keď som túto vetu napísala. Mne by sa to veľmi páčilo. J

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?