Mama, lezieš mi na nervy!

Autor: Mária Kubišová | 4.7.2013 o 8:48 | (upravené 4.7.2013 o 9:22) Karma článku: 7,94 | Prečítané:  1654x

Sedela som trocha znudene s knižkou v ruke v prehriatej, nevyvetranej čakárni u gynekológa a čítala som si čosi o vzťahoch, keď prišli ďalšie dve ženy. Moja pozornosť sa veľmi rýchlo upriamila  na ne, lebo vidieť vzťahy „naživo“ je pre mňa vždy zaujímavejšie, ako o nich čítať.

Zakrátko sa ukázalo, že prišla dcéra so svojou starnúcou matkou a hneď od prvého momentu bolo jasné,  ako to medzi nimi dvomi funguje. Dcéra  vošla prvá a direktívnym, nadradeným tónom povedala matke: Sem si sadni! Prstom ukázala na stoličku oproti mne. Zahanbená stará žena so sklopenými očami poslušne splnila rozkaz  nahnevanej dcéry. Celá ich ďalšia komunikácia prebiehala v tomto duchu, vlastne hovorila väčšinou len dcéra a matku v podstate len karhala. Vraj kde má zas ten preukaz poistenca, prečo si vzala inú tašku, prečo nepije vodu, že čo ona potom s ňou bude robiť, keď jej bude zle, vraj kvôli nej hnala auto cez pol Bratislavy a ona sa k tomu stavia takto...

Bolo mi nepríjemné byť svedkom tejto dehonestujúcej konverzácie zaznamenala som v sebe chuť niečo povedať, zareagovať, cítila som sa trápne, len sa ticho prizerať, podobne, ako keď som svedkom nepekného zaobchádzania rodičov s malými deťmi. Vtedy mi býva tiež ťažko a najradšej by som im povedala, nech mu neničia život. Teraz bolo garde opačné, dcéra v tomto zmysle ničila život matke, ale podobnosť určite nebola čisto náhodná.

Predstavila som si, ako bola táto istá matka s touto istou dcérou u lekára pred desiatkami rokov. Som presvedčená, že sa odohrávalo úplne rovnaké divadlo, len role boli vymenené. Prečo mám teda teraz chuť zastať sa matky? Je to nejaký naučený mechanizmus, že človek chce vyrovnávať sily a zastať sa toho slabšieho? Paralelne mi však hlavou bežala ešte iná úvaha. Veď čo je na tom? Dcéra jej len vracia, čo dostala, alebo skôr nedostala. Prečo teda chcem, aby matka od nej prijímala niečo iné, niečo, čo jej vlastne nepatrí, čo si nezaslúži? Prečo chcem, aby bola dcéra k matke úctivá, keď je jasné, že ona tiež nedostala prijatie od matky, inak by nemala v sebe toľko hnevu. Je za týmto mojím postojovým zmätkom môj predsudok? Mám v hlave výchovou tak silno vtlačené štvrté prikázanie z desatora?

Neviem, zrejme je to zo všetkého troška a už sa asi ani nedá to klbko úplne rozmotať, faktom však je, že nás to vo vzťahoch ovplyvňuje a sú to vplyvy silné. Morálka, náboženstvo, výchova, predsudky nám zastierajú vlastný pohľad a nezriedka sú prekážkou, zábranou pri riešení vzťahov s rodičmi. Často počúvam zdôvodnenia výhovorky typu: Moji rodičia sú už starí, to je iná generácia, oni by to nepochopili. Neporozumeli by tomu, čo im hovorím. Neprijali by to. A tak sa deti veľakrát radšej rozhodnú hrať starú známu hru aj ďalej. Dôsledkom býva, že ventilujú svoje obrovské vzťahové napätie cez zdanlivé blbosti, zástupné problémy, napríklad tak, ako tie dve ženy u lekára.

Pritom takéto nepriame vypúšťanie nepomenovaného hnevu je veľmi zraňujúce pre obe strany a skutočnú úľavu neprináša. Som si istá, že aj táto dcéra z čakárne sa nakoniec vždy cíti vinná a následne urobí niečo, čo sama nechce, ale radšej ustúpi mame, aby si kúpila nejaké odpustky za svoje neúctivé správanie a trocha umlčala kričiace svedomie. A takto sa kolotoč točí dookola a princíp sa prenáša ďalej a ďalej na nasledujúce generácie, a to je škoda!

To bol asi tiež jeden z dôvodov, prečo som v tej situácii viac očakávala od dcéry ako od matky. Myslím si, že je zodpovednosťou každého z nás, ako sa vyrovnáme s tým, čo sme si do života priniesli z detstva. Iba sa hnevať na rodičov a ľutovať sa za to, že sme od nich nedostali, čo sme potrebovali, nie je cesta, ale stagnácia, lebo čas už aj tak vrátiť nedokážeme. Možno sa pýtate: A čo teda s tým hnevom? Ako sa nehnevať? Hnevať sa treba, ale priamo! Ja by som povedala, že táto dcéra chcela povedať mame niečo takéto: Mama, lezieš mi na nervy! Reagujem podráždene, hnevám sa na teba a vôbec som nechcela ísť dnes s tebou k lekárovi. Z môjho pohľadu bola toto jej pravda, namiesto toho však vypustila z úst spŕšku kritiky na správanie mamy a to je teda diametrálne odlišná informácia, aj keď nevypovedané posolstvo z komunikácie bolo aj tak zrejmé.

Matka by tak dostala to, čo jej patrí, dostala by hnev dcéry a šancu uvažovať nad svojím podielom na ňom. Priamosť sa vždy opláca a o to viac tam, kde nám na vzťahu a na človeku záleží.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?